Sympaťák v športovej košeli, s horolezeckým čakanom v ruke uprostred Alpských štítov, s fajkou v ústach. Aj to je výstižný obraz blahoslaveného Pier Giorgia Frassatiho, predstavený na Svätopeterskom námestí pri jeho blahorečení.
Prirodzený, veselý mladík s úprimnou vierou, ktorý svoj život zasvätil službe chudobným. Jeho sestra Luciana to vyjadrila slovami: „Všetko, čo mal vo vrecku, bolo pre druhých; rovnako ako to, čo mal v srdci.“
Pier Giorgio Frassati sa narodil 6. apríla 1901 v Turíne. Jeho otec Alfredo Frassati, senátor, veľvyslanec v Berlíne a zakladateľ denníka La Stampa.
Matka Adelaide Ametisová pochádzajúca z bohatej rodiny bola maliarkou. Napriek podobnej povahe s manželom často medzi nimi panovali nezhody a dusná atmosféra. A tak Pier Giorgiova jediná mladšia sestra Luciana bola v mnohých situáciách jeho jediným spojencom. Táto nerozlučná dvojica sa po prvý krát v živote musela odlúčiť až v roku 1913 kvôli tomu, že malý Pier Giorgio prepadol z latinčiny. A to mal potom doma čo vysvetľovať… V rodine sa mu dostalo len málo kresťanskej výchovy. Nenachádzal tu skoro žiadne povzbudenia, či podnety pre svoju vieru. Každodenné sväté prijímanie, po ktorom Pier Giorgio tak túžil, bolo považované za prehnaný zvyk ženičiek.
Giorgia mnohí poznali ako študenta, ktorý nevedel povedať nie, keď ho niekto prosil o pomoc, ako človeka pokojnej povahy, neobyčajne srdečného a úprimného. Veselosť, čistota, pokora a viera. To boli vzácne prvky jeho krásnej duše.
Jeho veľkou láskou boli chudobní. Chodil z jednej chatrče do druhej a rozdával všetko, čo mal. Stalo sa, že sa vrátil bez svojho kabáta, lebo aj ten daroval. Keď poobede prišiel behom domou, vlial do seba kávu a utekal do nemocnice, aby sa nakoniec vrátil až večer; unavený, ale spokojný. Nežil pre seba; narodil sa, aby sa daroval.
Laura Hidalgová, jediné dievča, voči ktorému prechovával zvláštnu náklonnosť bola sirotou. Tento cit lásky k dievčaťu však ostal iba v jeho srdci, a prinášal ho ako obetu za svojich rodičov, ktorí boli na pokraji manželskej rozluky. Nechcel zničiť jednu rodinu, aby si založil druhú.
Silu k apoštolátu nachádzal v modlitbe, ktorá sa pre neho stála pevným bodom denného programu. Nočné adorácie, či modlitba svätého ruženca boli preň tak samozrejme, ako jeho obľúbené výstupy na hory. On sám o tom hovorí: „Sýťte sa anjelským Chlebom a nájdete v ňom silu bojovať proti vášňam a proti všetkým protivenstvám… Sám neurobíš nič. Ale ak stredobodom tvojho konania bude Boh, dosiahneš svoj cieľ.“
Jeho láska k horám bola znakom silnej vôle, znakom túžby po duchovnom výstupe, po sebaovládaní. Túžbou po výstupe k výšinám – kde túžil kontemplovať veľkosť Stvoriteľa. Raz sa ho ktosi pýtal: „Si bledý Giorgio, čo sa deje?“ „Chýbajú mi hory..“ odpovedal.
Pri návšteve chorých sa jedného dňa nakazil detskou obrnou. Jeho silné a pevné zdravie podťala choroba nevinných, choroba detí. Tam, kde objavil svoje najvyššie ľudské poslanie, našiel aj zavŕšenie svojej pozemskej púte. Zomrel v Turíne 4. júla 1925. Za blahoslaveného ho vyhlásil pápež Ján Pavol II. 20. mája 1990.
Modlitba: Pane Ježišu, daj nám odvahu vznášať sa do výšin a unikať pokušeniam priemernosti. Učiň nás schopnými túžiť po najvznešenejších veciach s húževnatosťou a vytrvalosťou Pier Giorgia a radostne prijímať tvoje pozvanie ku svätosti. Osloboď nás od strachu z neúspechu. Chceme byť tvojimi učeníkmi, preto ťa na jeho príhovor prosíme o silu, aby sme vytrvali na ceste k tebe. Amen.
.